OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Bolo len otázkou času, kedy sa nezbedné detičky od jazera Bodom vydajú do sveta, aby uviedli do života svoj piaty radový zásek v diskografii s názvom „Are You Dead Yet?“. Ako podporu si zobrali stále populárnejších maďarských EKTOMORF a nováčikov s dlhým názvom, ktorý si nikto nezapamätá, ONE MAN ARMY AND THE UNDEAD QUARTET. Keďže CHILDREN OF BODOM v dohľadnom čase u nás tak skoro asi neuvidíme, smerovali naše kroky v onen piatkový večer do viedenského klubu Planet Music.
Po príchode na miesto nás na okienku pokladne vítala ceduľka s nápisom „Vypredané“, sen každého usporiadateľa... Klub v ten večer naozaj praskal vo švíkoch. Pred vstupom do podzemnej sauny sme sa ešte išli poslednýkrát nadýchať čerstvého vzduchu. Zrazu okolo nás prešli dve nižšie postavy, ktoré suverénne mierili k tourbusu. Moje tušenie sa o chvíľu potvrdilo. Dotyčný sa vo dverách zvrtol, aby reagoval na jediného odvážneho fanúšika, ktorý ho oslovil a... Nebol to samozrejme nikto menší ako Alexi! Veľmi nenápadne sa prešmykol popri nič netušiacich mladých fans, predstavujúcich novú generáciu už pravdepodobne neloviacu podpisy či fotky, a veľmi rýchlo zase zmizol v útrobách autobusu.
Kým sme sa predrali dolu, svoj set končili práve Švédi ONE MAN ARMY AND THE UNDEAD QUARTET. Snáď jediným známym chlapíkom v tejto kapele je spevák z THE CROWN Johan Lindstrand. Posledná skladba znela ako začiatky NAPALM DEATH a tak sme sucho skonštatovali, že sme asi o nič zásadné neprišli. Kapele kotviacej v Nuclear Blaste akurát v ten deň vyšiel v Európe oficiálne prvý album „21st Century Killing Machine“. Jeho úspechu séria koncertov po boku fínskych headlinerov určite pomôže, hoci prijatie zo strany publika bolo skôr zdržanlivé.
Pri EKTOMORF to už bola iná káva. Klub viditeľne ožil a teplota v ňom už vtedy dosahovala takmer neznesiteľné výšky. Maďari chodia do Viedne pomaly už ako domov, pre mňa osobne to bola ich, v priebehu jedného roka, už tretia zástavka v rakúskej metropole, na ktorej som mala tú česť sa zúčastniť. A to koncerty „SOULFLY klonu“ ani špeciálne nevyhľadávam! Zoli, gitarista a spevák v jednej osobe, si publikum hneď od začiatku omotal okolo prsta a niet sa ani čomu čudovať. Temperamentom a energiou nabité vystúpenie robilo s ľuďmi divy, čo tam po tom, že všetky skladby znejú skoro ako jedna, dôležitejšia je dobrá nálada a zábava. Miláčikovia rakúskeho publika resp. ich frontman sa za ten čas naučil aj niekoľko hlášok v írečitej nemčine, ktoré popretkával neodmysliteľnými „jumpovými“ vsuvkami. Zo skladieb najviac zarezonovali „I Know Them“, „Show Your Fist“, alebo „Gypsy“. EKTOMORF odohrali strhujúcu energickú show a neostáva želať im nič iné, len aby aj naďalej mali šťastie na koncerty po boku takých veľkých mien, akými sú už nepochybne aj CHILDREN OF BODOM.
Úderom desiatej minúty po desiatej hodine svetlá v klube potemneli a pódium ozdobené plachtou s motívom jednoduchého, ale o to účelnejšieho coveru „AreYou Dead Yet?“ ovládla družina divokého dietka Alexiho. Zvuk aspoň vpredu bol pri prvých dvoch skladbách natoľko nečitateľný, že titulnú novinku „Living Dead Beat“ a nasledujúcu „Silent Night Bodom Night“ som lúštila naozaj s len veľkými problémami. Náprava však prišla vzápätí. Po temperamentných a odviazaných EKTOMORF pôsobili Fíni statickejším dojmom a ani ich kontakt s fanúšikmi nebol taký vrúcny ako pri koncerte predtým. Hneď po druhej skladbe sa otočili chrbtom k publiku a zhrčili sa k Jaskovým bicím, žeby na malú poradu?! Na malé ustrnutie na začiatku dala hneď zabudnúť „Hate Me!“ a druhá novinka v podobe „We’re Not Gonna Fall“. Alexi je tým typom prirodzene charizmatického frontmana, ktorému stačí len prísť na pódium a fanúšikov má tak povediac v hrsti. Tým samozrejme nechcem zhadzovať jeho muzikantské a spevácke kvality. Je to práve on, na ktorom stojí a padá okrem iného aj komunikácia s publikom. Basák Henkka T. Blacksmith už to teplo asi nemohol vydržať a po tretej skladbe zhodil zo seba tričko. Po celý čas koncertu udržiaval veľmi úzky kontakt s ľuďmi v prvých radách a sem-tam si s nimi podal i ruky. Gitarista Roope Latvala si z času na čas vymenil stranu s Henkkom a po celý čas nedal najavo žiadnu emóciu. Fíni sú jednoducho takí. Dlhovlasý Janne Warman brilantne „súperil“ s gitarovými sólami v jednotlivých skladbách a v prestávkach, kým čakal na svoj nástup, dopĺňal tekutiny. Na rad prišla pomalšia a mnou veľmi obľúbená „Angels Don’t Kill“ z „Hate Crew Deathroll“. Hoci sú CHILDREN OF BODOM mladíci, prvý oddych potrebovali nečakane už po zopár odohraných skladbách. Pauzu vyplnil Jaska Raatikainen dosť nenápaditým sólom na bicích, bez ktorého by sme sa všetci aj zaobišli. Kapela nám to však hneď vynahradila malým medley, v ktorom vynikajúco spojila „Bodom After Midnight“ s „Bodom Beach Terror“. Koncert nabral na intenzite hitovkou „Follow The Reaper“ a najmä odviazanou „Needled 24/7“. Kapelu skladba strhla natoľko, že Alexi s Roopem si počas nej navzájom vylepili facku! Na čudné zábavky fínskych kapiel si už pomaly zvykám. STRATOVARIUS po svojich technikoch pohadzujú stojany od mikrofónov a CHILDREN OF BODOM sa fackujú... Fakt zvláštne. Opäť ďalší oddych pre zbytok kapely , ale nie pre jej dvoch hlavných ťahúňov – Alexiho a Janneho. Tu však musím vyjsť s pravdou von, že sme sa, hoci veľmi, veľmi neradi, riadili heslom: „V najlepšom treba prestať“ a klub sme pomaly opustili, aby sme stihli vlak domov...
Pravdu povediac CHILDREN OF BODOM ma naživo až tak veľmi neohúrili. Hoci vytvorili skvelú show s výborným playlistom, ktorý predstavoval prierez tvorby v skratke, nepatril ich koncert určite k tým najlepším, čo som kedy videla. Napriek tomu sa už teraz teším na ich ďalší, dúfam, že už kompletný, set.
Playlist:
„Living Dead Beat“, „Silent Night Bodom Night“, „Hate Me!“, „We’re Not Gonna Fall“, „Angels Don’t Kill“, drum solo, Medley („Bodom After Midnight“ & „Bodom Beach Terror“), „Follow The Reaper“, „Needled 24/7“, keyboard & guitar solo, „In Your Face“, „Hate Crew Deathroll“, Are You Dead Yet?“, guitar solo, „Lake Bodom“, „Everytime I Die“, „Downfall“.
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.